Od príhody, na ktorú pani Zuzana už nikdy v živote nezabudne, už uplynulo mnoho rokov. Ona ju však podľa svojich vlastných slov má stále v pamäti, ako by sa všetko udialo len pred hodinou. A ako sama hovorí, verí, že to tak zostane až do jej posledného dňa. Čo sa stalo?
„Mnohokrát som počula o tom, že sa v krízovej situácii, keď sa človek nebezpečne priblíži koncu života, môže mozog správať veľmi podivne. Ľudia rozprávajú o tom, že sa im pred očami doslova odohrá celý život počas jediného okamihu. Nemôžem ale povedať, že by som tomu príliš verila. Skrátka som si takú situáciu nedokázala predstaviť,“ zverila sa pani Zuzana so svojimi pochybnosťami. Potom ale prišiel okamih, ktorý všetko zmenil.
Okamih dlhý ako celý život
Stalo sa to jedného letného dňa, keď sa pri ceste autom dostala doslova na samotnú hranicu života a smrti. „Vtedy som sa rozhodla predbehnúť pomaly idúce auto, ale v polovici manévru sa to moje rozhodlo štrajkovať. Predbehnúť som nemohla a vrátiť sa bolo tiež ťažké, pretože kolóna za mnou bola neúprosná. A proti mne vyrazilo zo zákruty ďalšie auto. Niekoľko sekúnd sa zdalo, že sú posledné v mojom živote. A práve to bola chvíľa, na ktorú už nikdy nezabudnem,“ zverila sa.
Tvárou v tvár smrti, ale bez strachu
Práve v ten krátky okamih sa totiž stalo práve to, čomu predtým verila iba s určitými pochybnosťami. „Dodnes netuším, ako je to možné, ale zostalo vo mne z toho okamihu hneď niekoľko viac než zaujímavých pocitov. Po prvé si pamätám, že som sa v tej desivej chvíli vlastne vôbec nebála, aj keď som sa ocitla doslova tvárou v tvár smrti. A tak si hovorím, že možno ten posledný okamih nebude taký hrozný, ako sa obávame,“ zamyslela sa Zuzana. To ale stále nie je všetko…
Čas nehral žiadnu rolu
„Čo ale bolo pre mňa ešte zaujímavejšie a dodnes vlastne nepochopiteľné, je práve ten zážitok, ktorý som predtým ľuďom nemohla tak celkom veriť. Snáď to nemohla byť ani sekunda, v ktorej sa mi pred očami objavil celý môj doterajší život. A keď nie úplne celý, tak doslova stovky jednotlivých výjavov, ktoré sa síce prekrývali, ako by niekto položil na seba vysokú kôpku negatívov, ale tiež som jasne vnímala každý jeden z nich, akoby som si prezerala fotografie z detstva a na každú sa mohla pozerať treba hodinu. Práve tak dobre som si všetko zapamätala.“
Návrat stratených spomienok
Ako pani Zuzana dnes spomína na okamih, na ktorý by asi každý iný človek najradšej zabudol? Aj keď sa to môže zdať divné, tak s veľkou vďačnosťou. „Tá chvíľa mi vrátila moje stratené spomienky, ktoré by – a o tom som presvedčená – inak celkom zapadli a už by som si ich nikdy nevybavila. Nie sú to pritom žiadne zlomové udalosti v živote, ale celkom obyčajné momenty z detstva s rodičmi, s babičkou a dedom, spomienky na krásne chvíle, ale vybavila som si aj svoje detské trápenia, ktoré vtedy dospelí nechápali a ja by som ich pravdepodobne bez tohto zážitku ako mama nedokázala odhaliť ani u svojich vlastných detí. Ale stalo sa to, čo sa asi stať skrátka malo, aby som si utriedila svoj život a dokázala sa pozerať okolo seba trochu inými očami.“
